V sobotu 18.5. sa na farskej brigáde zišlo približne 16 farníkov, mužov, žien, a tiež 2 deti. Spoločne sme vypratali podkrovie kostola sv. Jána apoštola a evanjelistu v Palúdzke. Podkrovie bolo zaplnené veľkým množstvom škridiel, ktoré, podľa všetkého, ostali ako pozostatok viacerých výmen strešnej krytiny. Posledná veľká výmena škridiel bola realizovaná ešte v roku 2005 a na kostol sa osadili nové škridle od Bramacu. Z rôznych výmen ostalo v podkroví veľké množstvo škridiel aj iného odpadu, pričom najviac ich bolo pravdepodobne ešte z druhej strechy kostola, ktorá bola menená niekedy v prvej tretine minulého storočia (škridle od Heinricha Czeikeho). Ďalšia výmena alebo oprava bola realizovaná po 2. svetovej vojne, kedy bolo potrebné opraviť viacero škôd spôsobených ostreľovaním Palúdzky, kde sa bránili postupujúcim vojskám 1. čs. armádneho zboru a červenej armáde jednotky nemeckej pechoty. Kostol bol v tom čase poškodený a pozostatky z ostreľovania boli nájdené aj počas našej brigády, počas ktorej sa našli dva prestrieľané kusy plechu. Na brigáde nechýbal ani pán Marián Povala, bývalý farník nášho pána farára, ktorý vždy aktívne príde pomôcť, za čo mu patrí veľké poďakovanie. Tentokrát jeho rukami prešli prakticky všetky škridle, ktoré sme zhodili von do kontajnera, keďže brigádu strávil priviazaný v improvizovanom okienku, ktoré sme urobili približne v strede západnej časti strechy kostola. Práve v tej časti bol dole pristavený kontajner. Po vystúpaní úzkych točitých schodov sa postupne čistili jednotlivé časti podkrovia. Rozmiestnili sme sa v najmä v rohoch, kde bolo najviac odpadu a postupne sa všetok odpad ponosil vo vedrách alebo v rukách k okienku, odkiaľ sa následne zhadzoval dole. Niektorí plnili vedrá, ďalší ich nosili k okienku, podávali do okna na zhodenie, zametali alebo triedili spadnutý odpad.
Upratovanie, ktoré spočiatku bolo plánované na doobedie sa nakoniec pretiahlo, keďže množstvo škridiel a iného odpadu v podkroví prevýšilo naše očakávania a z dôvodu náročnosti prác sa brigáda pretiahla až do neskorého popoludnia. Prenajatý kontajner o veľkosti približne 8 kubíkov sa naplnil až po vrch. Odpad, ktorý sme zhodili zo strechy sa pretriedil na niekoľko typov. Nájdené drevo sa nechalo na ďalšie spracovanie a odložilo sa ku fare, stavebný odpad skončil v kontajneri a železný odpad sa vytriedil a pripravil na odnesenie do zberných surovín. Zvyšok sa vyhodil do zmesového odpadu alebo na konci zaniesol do kontajnerov na triedený zber. Po dokončení práce v podkroví sa opäť prekryla strecha, poupratoval sa zvyšný odpad vedľa kostola, pozametalo sa a po záverečných spoločných rozhovoroch sme sa niečo okolo 4. poobede rozišli domov.
Práca bola náročná, ale pracovalo sa v dobrej a družnej nálade a tiež nám pomohlo, že vyšlo počas celého dňa pekné slnečné počasie. Účastníci brigády odchádzali domov špinaví a unavení, ale usmiati a s radosťou, že mohli opäť prispieť aspoň trochou k zveľadeniu našej farnosti. Upratané podkrovie tak bude pripravené na prípadné opravy v budúcnosti. Neporiadok v podkroví síce nebol priamo na očiach, ale je dobré, že sa uprace aj to, čo nie je na prvý pohľad vidieť a je len niekde vo vnútri. A tak by to malo aj v našom duchovnom živote.
Budeme sa tešiť aj na ďalšie spoločné stretnutia pri farských brigádach a iných akciách. Najbližšie už v nedeľu 16. júna na Dni farnosti.
Historické okienko
Svedectvo z prechodu frontu v Palúdzke
Ako bolo spomenuté, počas brigády sa našiel aj prestrieľaný plech. V tejto súvislosti je zaujímavé prečítať si niečo o atmosfére týchto dní z prelomu marca a apríla 1945. Jedno takéto svedectvo od neznámeho muža bolo po vojne publikované v Katolíckych novinách (číslo 13 z 31.3.1946) pod názvom „Hrdinstvo v službách oltára“ a tu si ho môžete prečítať v plnom znení (pôvodný dobový text bez opráv):
„Dostali sme list, z ktorého citujeme: Pred rokom, v čase bojov o Liptovský Sv. Mikuláš, zdržoval som sa ako evakuovaný v Palúdzke. Obec bola vystavená delostreleckej paľbe. Napriek tomu každé ráno na veži rím. kat. kostola ozval sa zvon a volal katolíkov, ktorí sú tu v menšine, na služby božie. Kanonáda neraz prehlušovala hlas organa, cez vybité obloky sypal sa sneh do kostola, ale bohoslužby vždy boly. Bol som prítomný v kostole, keď organista sbehol s chóru, lebo sa začal delostrelecký súboj a na dedinu dopadaly granáty. P. farár práve dával prijímať veriacim a robil to s neotrasiteľným pokojom, ktorý mi zostane na veky v pamäti. Iný duchovný, údajne evakuant, tiež starší kňaz, sa nedal kanonádou vyrušiť a spovedal ďalej. Raz za pobožnosti Krížovej cesty granát dopadol celkom blízko kostola. Modlitby neprestaly, naopak, zvrúcnely. Na kostole takmer nebolo celého obloka, ale dvaja hrdinovia v reverendách nezameškali slúžiť sv. omše, keď to len trocha bolo možné. Tak isto bez obáv o vlastné životy odbavovali i pohreby. Osobne tých dvoch kňazov nepoznám, neviem teda ich mená. Mám vyznamenanie z prvej svetovej vojny, keby to šlo a bolo platné, na znak svojho uznania ich hrdinstva ja, starý dôstojník, vďačne by som ho pripäl im na prsia. Zaslúžili by si to obidvaja, lebo hľadeli bez strachu smrti do očí. -ský.“
zdroj: Hrdinstvo v službách oltára, In: Katolícke noviny, roč. 61, 31. marec 1945, číslo 13, s. 2, dostupné online: https://adt.arcanum.com/sk/view/KatolickeNoviny_1946/?pg=51&layout=s.
O škridlách, ktoré boli na kostole
Najväčší počet nájdených škridiel v podkroví bol podľa všetkého z prvej výmeny strechy z prvej tretiny 20. storočia. Takmer všetky z nich boli na vnútornej strane doplnené názvom výrobcu a modelom. Niektoré boli podľa indícií z inej výrobnej série, ale rovnakého typu. Názov výrobcu bol uvedený ako HEINRICH CZEIKE – KUNEWALD NEUTITSCHEIN, model LATTUNG 84 CM. Text je uvedený v nemčine, ale vzťahuje sa na dnešné územie Moravskosliezskeho kraja v Českej republike. Kunewald je nemeckým názvom obce Kunín, ktorá je známa aj u nás vďaka svojej mliekarni. Nachádza sa v okrese Nový Jičín, a práve nemecký preklad tohto mesta tvorí záverečnú časť názvu výrobcu škridiel. Celý preklad je teda Heinrich Czeike – Kunín – Nový Jičín.
Heinrich Czeike je meno hneď dvoch významných rodákov z Nového Jičína – otca a syna. Otec Heinrich Czeike sa narodil 11. mája 1844 a zomrel 14. júna 1906. Vyučil sa v odbore stavebníctva a bol autorom veľkého množstva významných objektov v Novom Jičíne a okolí. Už v roku 1871 založil parnú pílu. V roku 1880 kúpil pozemky v Kuníne, kde založil tehelňu. V nej sa spočiatku vyrábali tehly ručne. od roku 1887 následne zaviedol v tehelni kruhovú pec. Na prelome storočí založil ďalšiu tehelňu v Novom Jičíne. V portfóliu tehelní bolo množstvo rôznych výrobkov, vrátane viacerých druhov škridiel, ktoré sa stali veľmi populárne. Tehelne boli úzko previazané so stavebnou firmou, takže sa využívali pri realizáciách Heinrichovych stavieb, ku ktorým patrili viaceré domy, vily, mestské a štátne stavby, a tiež stavebná časť úzkorozchodnej železnice. Heinrichov syn, tiež Heinrich, sa narodil 8. októbra 1869 v Novom Jičíne a nadviazal na otcove povolanie. Po vyučení sa na priemyselnej škole odišiel študovať do Viedne, a tam vyštudoval architektúru. Po doštudovaní sa vrátil do rodného mesta a začal podnikať vo vyštudovanom odbore. Jeho spoločenské postavenie mu pomohlo byť zvolený do mestského zastupiteľstva a mestskej rady, od roku 1913 bol dokonca starostom mesta. Czeikovci viedli neskôr aj ďalšiu tehelňu v Hraniciach na Morave. Po druhej svetovej vojne bola stavebná firma Czeike & Wondra znárodnená a po zmene názvu v roku 1950 sa meno tohto staviteľského rodu z Nového Jičína vytratilo. Do dnešných dní sú však pamiatkou na Czeikovcov viaceré budovy v okolí Nového Jičína.
zdroj: ŠŤASTNÁ, Soňa: Stavební firma Czeike & Wondra v Novém Jičíně – Diplomová práce. Brno: Filozofická fakulta Masarykovej univerzity, 2007, 104 s., dostupné online: https://is.muni.cz/th/e4lmi/Stavebni_firma_CzeikeAWondra-archiv.pdf