História

Niekedy okolo roku 1300 dal postaviť v Palúdzke šľachtic Ondrej pre vlastnú potrebu kostol zasvätený sv. Jánovi apoštolovi. O niečo neskôr dali jeho príbuzní, zemania v Bodiciach, postaviť s finančným prispením župana Donča kostol svätého Ladislava.

Kostol v Palúdzke mal od začiatku len privilégium cintorínskej kaplnky, podriadenej farárovi vo Svätej Mare. Farským kostolom sa stal, podľa údajov v staršej literatúre, v roku 1307. Neskôr vznikol spor o farské práva a právomoci nad obcami Kamennou Porubou a Pavčinou Lehotou medzi farárom Petrom v Palúdzke a farárom v Bodiciach. V roku 1453 prisúdila budínska kapitula obom farárom rovnaké práva na vlastnom území.

Okolo roku 1500 bol kostol prestavaný. Pozmenené bolo aj patronícium, a to na svätú Žofiu. V druhej polovici 16. storočia a na začiatku 17. storočia bol kostol v rukách evanjelikov.

Búrlivé obdobie v dejinách farnosti sa začalo sporom miestnych zemanov s farárom Jánom. V roku 1558 František Paluďai uzavrel kostol a kostolníkovi odobral kľúče. Do zálohu dal údajne kalich zo zariadenia kostola a na svoje role si dal priniesť hnoj z farských maštalí. Farára Jána obvinil zároveň zo sprenevery štyridsiatich florénov , ktoré mal získať z cirkevného desiatku. Nakoniec sa mu vyhrážal smrťou. S nadávkami ho nešetrila ani manželka Jána Paluďaia – Dorota z Lazov. Ján musel nakoniec z fary odísť, aj napriek tomu, že pred stoličným súdom sa ho zastal iný člen zemianskeho rodu – Juraj Paluďai st.

Prvým podporovateľom reformácie v Palúdzke bol podľa kanonickej vizitácie z roku 1564 farár Gašpar, nástupca spomínaného Jána, ktorý sa dostal do konfliktu s miestnymi zemanmi. O Gašparovi nitriansky archidiakon Michal Segedinus v rámci kanonickej vizitácie v roku 1561 poznamenal, že sa oženil ešte pred vysvätením v Krakove v roku 1555 a aj keď sa pridŕžal starých zvyklostí, dával Večeru Pánovu prijímať pod obojím a v kostole nemal svätenú vodu. Gašpar musel farnosť opustiť a jeho nástupcom sa stal farár Valentín a neskôr František.

Prvým protestantským kazateľom v Palúdzke bol Jakub Caban (Zabanius, Czabanides), ktorého staršia literatúra uvádza ako kazateľa v Palúdzke v roku 1592. Bol zrejme príbuzným neskoršieho kazateľa v Paludzi – Bazília Cabana (Cabanides).

Ďalším palúčanským kazateľom bol Šalamún Melik (Melikius), otec neskoršieho svätojánskeho evanjelického kazateľa Samuela Melika. Do Palúdzky prišiel niekedy po roku 1596 a ostal tu pravdepodobne až do roku 1615. Neskôr, až do roku 1627, bol notárom Liptovského kontubernia, keď ho vystriedal svätomarský kazateľ Ján Radúch. Mená jeho nasledovníkov sú známe z viacerých prameňov, ktoré ich uvádzajú v rôznom slede. Po Šalamúnovi Melikovi prišiel do Palúdzky Andrej Krelius (Crellius), neskorší kazateľ v Trstenom. Spomína sa v Protokole liptovského kontubernia v roku 1620.

Andrej Fabiánus (Fabianus, Fabianides), syn Tomáša Fabiana Ráztockého (Rusztacsens) bol kazateľom v Palúdzke po roku 1636. Ordinovaný bol v roku 1629 v Trenčíne. Potom bol konrektorom v Bánovciach nad Bebravou, diakonom v Ružomberku a v rokoch 1630-1636 kazateľom v Paludzi. Po odchode z Palúdzky bol kazateľom v Bobrovci, kde aj zomrel 25. októbra 1658.

Od roku 1640, resp. 1647 bol kazateľom v Palúdzke Juraj Šmál (Schmall, Schmalius). Pochádzal z Nemeckej Ľupče, V roku 1630 sa spomína ako rektor vo Sv. Mikuláši, neskôr ako rektor v Palúdzke a nakoniec ako kazateľ v Bodiciach a mikulášsky diakon. Zomrel v Bodiciach v roku 1675.

Ďalším kazateľom bol Ján Bartolomeides, ktorý sa spomína v Palúdzke v rokoch 1648-1658. Pred tým pôsobil na rôznych miestach, v Okoličnom ako rektor školy (1646-1648). V roku 1651 proti nemu vystúpil na zasadnutí Liptovského kontubernia svetský patrón cirkvi v Palúdzke Štefan Paluďai. Od roku 1663 pôsobil v Ivančinej v Turci. V roku 1674 bol postavený pred prešporský súd, ktorý ho odsúdil na galeje. Nakoniec neodolal nátlaku a prestúpil na katolícku vieru.

Posledným protestantským kazateľom v Palúdzke bol v rokoch 1659-1667 Teodosius Mikliany alias Miklicíni (Mikliani), syn oslanského kazateľa Augustína Miklianyho. Predtým bol od roku 1651 kazateľom v Nemeckej Ľupči. Jeho nástupcovia v Palúdzke nie sú známi.

Od roku 1677 bol kostol opäť v rukách katolíkov. Farnosť v Palúdzke od poslednej tretiny 17. storočia nebola obsadená, spravoval ju farár z Bodíc. Posledného protestantského kazateľa tak po nútenom odchode z farnosti vystriedal jezuitský páter Jakub Kubinský a krátko na to Juraj Galóci. Kostol bol opäť vysvätený a do začiatku 18. storočia sa potom ako farári v Bodiciach a Palúdzke vystriedali: Anton Paluďai, Juraj Hedy, Juraj Jonek a Juraj Bernard Ivánek (Iwanek).

Po skončení tridsaťročnej vojny s Satmárskom mieri do polovice 18. storočia farnosť v Bodiciach a Palúdzke spravovali kňazi: Ján Jozef Dianiš, Michal Hluškovič (Hlusskovics), Martin Kydonček (Kydoncsek), Ján Žilkaj (Zsilkay), Andrej Hromádka a Ján Nepomuk Pankner.

Kanonická vizitácia v roku 1752 konštatovala, že sídlom farnosti je kostol svätého Jána Evanjelistu s troma oltármi (jeden zasvätený svätému Jánovi a jeden svätej Žofii). Pri kostole sa nachádzala kaplnka s kryptou rodiny Paluďaiovcov. V blízkosti stála drevená zvonica s dvoma zvonmi. Farárom bol v tomto období 44-ročný Ján Nepomuk Pancher, farár v Bodiciach od roku 1734.

Podľa zachovalých matrík boli od roku 1754 správcami obidvoch farností kňazi: Ján Nepomuk Líška (Lisska), Ján Kvašaj (Kvasay), Andrej Ichnát, Marek Fabri, Andrej Tornaj, Ján Čuriak a Ján Bertholdy.

Na začiatku 19. storočia, v roku 1809 prišiel do farnosti Ján Čuriak, ktorý od roku 1806 pôsobil vo farnosti Ústie nad Oravou. V roku 1822 ho na dvadsaťpäť rokov vystriedal Ján Bertholdy (1788-?). Predtým pôsobil v Hrabušovciach, Smižanoch a v rokoch 1812-1822 aj v Stankovanoch. Po jeho odchode bol od roku 1847 farárom v Bodiciach a v Palúdzke Pavol Hanzély (1821 – 13.7.1901 Bodice), rodák z Hrabušíc. Po vysvätení bol krátko kaplánom v Rabči a Liptovskom Svätom Mikuláši, potom až do smrti v roku 1901 správcom bodickej farnosti. Filiálka v Palúdzke mala stabilne najväčší počet katolíkov vo farnosti. Podľa schematizmu ich bolo v roku 1894 rovných 187 (618 evanjelikov, 29 židov, 28 bez vyznania).

Podľa schematizmu Spišskej diecézy z roku 1908 bola Palúdzka aj naďalej filiálkou Bodíc. Od roku 1901 sa o duše 237 katolíkov v Palúdzke staral kňaz Ignác Omais (1869-?), rodák zo Smolníckej Huty. Predtým bol administrátorom a neskôr farárom v Liptovskom Hrádku.

V roku 1932 bol farárom v Bodiciach Pavol Pobeha (1886-?), rodák z Nemeckej Ľupče. Pred príchodom do Bodíc v roku 1927 bol administrátorom v Hutách. Neskôr sa stal zároveň dekanom a inšpektorom škôl v strednom Liptove. Počas SNP bol zatknutý a zadržiavaný v budove obecného úradu v Nemeckej Ľupči aj s ďalším kňazom Andrejom Gerátom z Liptovských Kľačian. Neskôr boli obaja prepustení. Pavol Pobeha bol farárom v Bodiciach a Palúdzke aj po druhej svetovej vojne, keď sa Palúdzka stala opäť sídlom farnosti a Bodice ostali jej filiálkou. V Palúdzke žilo v roku 1932 spolu 489 rímskokatolíkov, 8 gréckokatolíkov, 963 evanjelikov a 27 židov. V roku 1948 žilo v obci 760 rímskokatolíkov, 980 evanjelikov a 6 židov.

Rímskokatolícky kostol

Pôvodný kostol svätého Jána apoštola zanikol niekedy na začiatku 19. storočia. Stavbu pravdepodobne narušila nestabilita svahu, na ktorom stál. V roku 1854 dal Móric Paluďai s manželkou Amáliou na pamiatku zomrelej 24-ročnej dcéry Otílie postaviť na takzvanom starom cintoríne (obklopoval pôvodný kostol) kaplnku. Na tomto mieste boli pochovaní významní členovia rodiny Paluďaiovcov a niektorí cirkevní hodnostári. Patroníciu kostola bolo zmenené opäť na svätého Jána apoštola niekedy na konci 17. storočia v súvislosti s opätovným vrátením kostola do rúk katolíkov a jeho opätovným vysvätením.

V roku 1854 bol v Palúdzke postavný barokovo-klasicistický kostol. Stavbu financoval Imrich Paluďai, nitriansky biskup, rodák z Palúdzky. Je to jednoloďová stavba so segmentovo zakončeným presbytériom, pristavanou sakristiou a vežou, vstavanou do trojosového štítu. Interiér v roku 1943 vymaľoval maliar a reštaurátor Mikuláš Štalmach. Fasáda je členená pilastrami a podstrešnou rímsou. Na veži sú nárožné pilastre s figurálnymi hlavicami a neogotické zvukové okná. Na hlavnom oltári je vyobrazený svätý Matúš. Interiér zdobí klasicistická kazateľnica s reliéfom rozsievača na parapete a so sochou Jána Krstiteľa. Vo veži sa nachádzajú 3 zvony. Najstarší je malý zvon z 19. storočia odliaty vo zvonolejárni Alberta Samassa. Veľký a stredný zvon boli odliate v roku 1928 vo zvonolejárni Oktava Wintera. V rodinnej hrobke Paluďaiovcov pod kostolom sú pochovaní František Paluďai (1792-1866), Gabriela Paluďaiová (1864-1871), Michal Paluďai (1835-1877) a kráľovský radca, člen Maďarskej akadémie vied Imrich Paluďai (1818-1876).

Biskup Imrich Paluďai dal v rámci stavby nového kostola postaviť v roku 1856 aj kaplnku svätého Jána Nepomuckého. Kaplnka je postavená na šesťuholníkovom pôdoryse. Je členená dvojitými pilastrami a dvojitou korunnou rímsou. Zakrytá je stanovou strechou. Interiér zdobí obraz svätého Jána Nepomuckého od neznámeho autora. Pod kaplnkou sú pochované pozostatky členov zemianskeho rodu, prenesené z hrobky pod zaniknutým stredovekým kostolom.

Z pôvodného zariadenia kostola so 16. storočia sa dodnes zachoval oltár Klaňania sa troch kráľov (1510-1520), ktorý sa nachádza v zbierkach Slovenského národného múzea v Bratislave. V drevenej zvonici sa nachádzal veľký a malý gotický zvon, ktoré boli pravdepodobne prenesené aj do nového kostola. Počas prvej svetovej vojny boli odovzdané armáde na výrobu výzbroje.

z diela: Vítek, P. – Šmelková, A.: Palúdzka: z dejín obce, Liptovský Mikuláš: Dom Matice Slovenskej a Múzeum Janka Kráľa, 2013, ISBN 978-80-971436-1-2, Print Master, prvé vydanie